V malebnom prostredí Horného ponitria, tiahnúceho sa pohoria Inovca a potokov povodia rieky Bebravy, v okolí miest Bánovce n/Bebravou a Trenčín, nachádza sa malá obec Ruskovce (predtým patrila do okresu Topolčany, dnes je súčasťou okresu Bánovce nad Bebravou). Počet obyvateľov približne 500 s farnosťou Malá Hradná, zahrňujúcou filiálky Čuklasovce, Horné a Dolné Držkovce a Ruskovce.
Michalov otec Vavrinec sa narodil 10.8.1875. Po celý život bol statočným roľníkom. Zveľaďoval svoje hospodárstvo (dve kravy, kozy, nejaké barany a sliepky) a chcel, aby jeho deti nasledovali jeho cestu. Matka Mária, rodená Michaličková, pochádzala z Bobota. Bola veľmi nábožná, všetko vyprosovala na kolenách a svoje deti viedla k rovnakej viere. Zomrela ako 88 ročná, zaopatrená sviatosťami v kruhu svojich detí, 9 vnúčat a 15 pravnúčat. Rodičia vždy dávali milodary na misie, podporovali kveštujúcich kňazov či rehoľníkov, sestričky a finančne prispeli na stavbu nejakého kostola, či iného diela. Aj keď toho veľa nemali, dávali s úmyslom, že je to dar priamo pre Pána Boha. Jemu ako najmladšiemu pripomínali: „Miško, daj túto almužnu, musíš sa učiť od detských čias robiť dobre iným…“ Bolo ich 5 detí, ale brat Miško zomrel ako batoľa a tak jemu ako najmladšiemu sa ušlo jeho meno.
Všetci súrodenci Jozef (1899), Mária (1901), Ján (1907) mali iba základné vzdelanie, zostali doma na roliach, budovali svoje domy, mali svoje rodiny a malé hospodárstva. On ako najmladší mal silné ambície ísť študovať. Ale otec nebol veľmi za to. Išiel síce s ním do seminára v Nitre, aj do misijného domu v Močenku. Do Učiteľského ústavu na Spiši si napísal žiadosť, ale nikde ho neprijali. Otcovo srdce sa potešilo, že zostane doma na statku a nebude vymýšľať „panské zábavy“. Našťastie mal pochopenie u mamy a jej vynaliezavosť zariadila, že ho poslala mimo domu. Najlepšie cítila, ako ho Pán volá a keď to nešlo cez školy, vymyslela mi remeslo kováča u nábožnej rodiny Lexmannových v Bobote, z ktorej pochádzajú dvaja rehoľní kňazi – dominikáni Mikuláš a Rafael; a dve rehoľné sestry, dominikánka Gabriela a školská sestra de Notre Dame Brigita.
Viac o Ruskovciach – rodnej obci br. Michala sa dozvieme na webovej stránke obce Ruskovce – „klik“ na obrázok nižšie
V čase Michalovej mladosti a dospievania v Ruskovciach nebol kostol. Veriaci chodili do farského kostola do Malej Hradnej, do kostola sv. Vavrinca. Aj otec Michala sa volal Vavrinec… že by iba náhoda?… alebo skôr pevná viera v rodine Čahojových, nábožná mama z Bobota, rovnako ako aj otec Vavrinec.
Kostol si Ruskovčania postavili až po obnovení náboženskej slobody po roku 1990. Kostol Ducha Svätého bol vysvätený v roku 1993. Vtedy br. Michal ešte žil v Indii a určite sa mimoriadne tešil. Splnil sa mu nielen sen, ale Pán vyslyšal jeho vytrvalé modlitby, lebo nie je možné, aby túžba po kostole v rodných Ruskovciach nebola obsiahnutá v Michalových modlitebných prosbách. Dožil sa postavenia kostola v rodnej obci slúžiac Pánovi v ďalekej Indii, pre oslabený zdravotný stav sa vysviacky nemohol osobne zúčastniť. Bol však prítomný a spojený v modlitbách… Duch Svätý vtedy spojil Ruskovce s br. Michalom v Shillongu…
V roku 1993 do Ruskoviec br. Michal síce neprišiel, ale 13. októbra 2019 sa navždy vráti, nie jeho telo, to zostane pochované v Indii, ale vráti sa jeho meno vytesané do kameňa pamätnej tabule, ktorá bude zdobiť kostol Ducha Svätého. Bol to Duch Svätý, ktorý ho ako saleziánskeho misionára „zavial“ do Indie a teraz sa do chrámu Ducha Svätého symbolicky vracia. Rodáci a všetci ctitelia br. Michala sú mu vďační za všetko čo pre nich, pre lepší a spravodlivejší svet vykonal, či už svojimi rukami alebo mysľou alebo vyprosil vytrvalými modlitbami.
Kostol Ducha Svätého vysvätený v r. 1993, keď br. Michal ešte žil v Indii
Michal Čahoj spomína na domovinu
„Z mojich 83 rokov, iba 24 rokov som prežil doma a v rodnej dedine Ruskovce iba 15. Učil som sa, pracoval a štúdiami pripravoval na misijnú prácu. Napriek tomu, že láska k domovine bola veľká, iba raz mi bolo dopriate stretnúť sa so svojou rodinou (v roku 1964). Pokúšal som sa o to aj v neskorších sedemdesiatych rokoch, ale vtedajší komunistický režim mu to neumožnil. Spoločenstvo z farnosti ma pozvalo na posviacku nového kostola, ktorá sa konala v roku 1993. No zdravie bolo tak nalomené, že lekári mi nedoporučili dlhú cestu. Žil som ďaleko od domoviny, ale môj duch bol stále v rodnej krajine. I keď India bola mi novým domovom, nikdy som nezabudol na svojich rodičov, bratov i sestru, na synovcov, netere, kňazov a dobrých ľudí, ktorí mi milodarmi pomáhali budovať veľké dielo a sprevádzali ma bohatou korešpodenciou.“
„Bez dobrodincov, ktorí mi pomáhali finančne i materiálne sotva by sme niečo postavili. Na Slovensku ich bolo dosť (na zozname okolo 150) a kde tu aj náhodní, čo neprispievali pravidelne. Mal som známych aj v zahraničí, ale mnohých som ani nepoznal. Poslali peniaze, keď si prečítali niektorý článok v novinách.
Veľkým dobrodincom pre nás je vdp. dekan Závodský z farnosti Malá Hradná, ktorý nielen pravidelne písal, ale robil zbierky vo farnosti a posielal nám peniaze. Tiež saleziáni z Pezinka, nám pomohli s tisíckou sv. omší a mnohí ďalší, o ktorých tu nebude reč. Boh všetko vie, ich mená sú zapísané v nebi.
Som tu veľmi šťastný, že Boh oslovuje ľudí a oni sa otvárajú v láske. Stále ďakujem, že mi Boh dal takéto postavenie v misiách.“
Miestny cintorín
Ruskovský cintorín je miestom odpočinku Michalových rodičov, Vavrinca a Márie – hrob č. 78.
Tiež jeho brata Jozefa Čahoja a jeho manželky Vincencie rod. Dvorskej (pochádzala z Bobota rovnako ako Michalova matka) – hrob č. 79. V tomto hrobe je pochovaný aj jeho synovec Jozef Čahoj, jeho manželka Hedviga Čahojová rodená Kyselicová ešte žije, je ročník 1926 a rovnako je rodáčkou z Bobota.
Na cintoríne odpočívajú aj synovec Viliam Čahoj s manželkou, hrob č. 147.
Synovci Jozef a Viliam boli synovia Michalovho najstaršieho brata Jozefa.
Uvedené genealogické údaje naznačujú možný blízky vzťah br. Michala k obci Bobot, rodisku jeho matky, švagrinej, manželky synovca. Bližšie sa tomuto budeme venovať osobitne.
Nech sa páči… poprechádzajme sa virtuálne po ruskovskom cintoríne…
