Judita Stempelová píše o br. Michalovi

Judita Stempelová po rokoch

Od napísania životopisnej črty o br. Michalovi Čahojovi uplynulo viac ako 10 rokov.

Jej autorka Judita Stempelová ako členka nášho prípavného tímu Slávnosti požehnania pamätnej tabule po rokoch napísala:

Michal Čahoj – misionár v Indii

Slovensko ako malá krajina v porovnaní s historicky významnými európskymi štátmi nezaostáva v počte významných osobností. Nie sú to len významní vedci, umelci, spisovatelia či národní buditelia. V archívoch mnohých farností i rehoľných spoločenstiev nachádzame stopy po misionároch svätého života, ktorí sa preslávili obetavou evanjelizačnou činnosťou i vedeckou prácou, spisbou, či inými vynálezmi v rôznych kútoch sveta. Medzi tieto zaujímavé osobnosti zaiste patrí Michal Čahoj (1911 – 1994), rodák z Ruskoviec, saleziánsky koadjútor, ktorý prežil v Indii plných 60 rokov. (Koadjútori sú zasvätení laici formovaní saleziánskou spiritualitou).

Jeho cesta k misijnému povolaniu nebola ľahká. Michal Čahoj ako najmladší z 5 detí chcel ísť študovať, ale nebol prijatý do kňazského seminára v Nitre, ani do Učiteľského ústavu na Spiši pre slabšie zdravie. Vďaka zbožnej matke, ktorá podporovala jeho štúdium, dostal sa k remeslu kováča, v nábožnej rodine Lexmannových v Bobote. Po získaní osvedčenia „majster kováč“ našiel si miesto vo Vizoviciach, kde mu Boh mu pripravil miesto. V tom čase saleziáni vo Fryštáku a okolí hľadali dorast, kde sa prihlásil. V roku 1932 začína prednovicát, ďalej nasleduje saleziánska formácia a štúdia v Hronskom sv. Beňadiku. Keď prichádza výzva prihlásiť sa do misií neváha s rozhodnutím a v októbri 1934 začína jeho cesta Rím – Turín – Janov – India.

Na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (8.12.1934) vystupuje z lode v Kalkate. Večné sľuby skladá v bazilike Panny Márie v Bandeli Church v Indii (31.7.1937) v roku svätorečenia jeho patróna Jána Bosca, zakladateľa saleziánov. Treba podotknúť, že v rodnej obci zostal silný vplyv ThDr. Karola Kmeťka (1875 -1948), prvého slovenského arcibiskupa, ktorý sa zaslúžil o veľký rozvoj misijného hnutia na Slovensku.

Tu v Indii sa začína rozvíjať jeho bohatý, dobrodružný život s Duchom Svätým (vtedy mal 26 rokov) a táto jeho duchovná vernosť mu prinášala dary, o ktorých sám netušil. Don Boscove vlastnosti každodenne rozvíjal medzi bratmi v komunite. Od začiatku si získal obľubu medzi ľuďmi pre svoju skromnosť, láskavosť, dobrotu, ochotu k službe, vtipnosť i pastoračnú lásku. Jeho silné citové puto k Bohu, k ľuďom, k prírode, ktoré si osvojil v rodine a v jednoduchosti jemu vlastnej, žil všade tam, kde sa nachádzal. Indiu prijal hlboko do svojho srdca ako miesto, ktoré mu pripravil Boh. Precestoval ju krížom-krážom, raz ako stavbár, ekonóm, inokedy ako šofér a spoločník biskupa Orestesa Marengu. Okrem nadobudnutia stavbárskeho vzdelania, osvojil si viacero jazykov v dobrej komunikácii s ľuďmi. Bol nielen zásobovač, kuchár, gazda, inštalatér ale i vychovávateľ a spoľahlivý interpret saleziánskej charizmy, keďže aj v seniorskom veku prinášal mladým ducha radosti a vernosti Bohu.

Sledujúc životnú líniu koadjútora Michala Čahoja aj prostredníctvom jeho listov možno povedať, že žil Boží zákon v každej životnej situácii, pričom ťažkostí, trápenia a slabosť zdravia skusoval na každom kroku. Keď v roku 1968 mal obličkové záchvaty a po neúspešnej liečbe mal odstránenú obličku, myslel si, že je blízky jeho koniec. To ešte netušil, že Pán naplní ďalších jeho 25 rokov prácou a obetou. V tichu znášal protivenstvá, krivdy i zdravotné ťažkosti bez sťažností. Pre jeho pokornú povahu bol vyhľadávaným spoločníkom aj medzi mladými. V živote sa držal jednoduchých hesiel, ktoré mu pomáhali napredovať k svätosti. Jedným z nich bolo „Máme sa tešiť z toho, čo nám Pán pripravil“… „aký je úžitok z práce ak závidíme čo len maličkosť alebo aj ju nerobíme z lásky.“
V obetavej službe Pánovi zotrval až do smrti. Ducha chudoby, čistoty a poslušnosti si osvojil podľa slov dona Bosca. Mnohí jeho žiaci, keď sa dostali na zodpovedné štátne miesta po skončení výučby, boli tiež skromnými a dobroprajnými pracovníkmi, ktorí uplatňovali odporúčania saleziánov v praxi.

Z jeho života možno bez nadsadenia hovoriť o človeku svätého života, ktorý sa aj po rokoch vyníma ako žiarivá hviezda na nebi. Pre súčasnosť oslovuje hlavne tým, že v zriekaní sa časných dobrôt nachádzal potešenie, lebo všetko robil na väčšiu česť a slávu Božiu. Bol vzorom šťastného človeka – zasväteného laika, ktorý vo svete zanechal nezmazateľnú stopu Božej láskavosti a dobroty, a to nielen v Indii.

(8.9.2019, Judita Stempelová )