Narodila sa 28. februára 1914 v Bobote, jej rodičia boli Alojz a Mária rod. Fridrichová. Bola najmladšou z ôsmych detí, 5 chlapcov a 3 dievčat, z ktorých Margitka zomrela ako 6 ročná.
Táto rodina vychovala 2 kňazov a 2 rehoľné sestry: Jozef a Gregor sa stali kňazmi dominikánmi, Brigitka rehoľnou sestrou u Školských sestier de Notre Dame a Mária-Mariška, ako ju volali doma, rehoľnou sestrou dominikánkou.
Malá Mariška bola veľmi živým dieťaťom. Sviatosť birmovania prijala od J. E. Dr. Karola Kmeťku, arcibiskupa. Krátky čas bola v internáte u sestier de Notre Dame v Trenčíne so svojou sestrou Brigitkou – sestričkou Agneškou, kde navštevovala meštiansku školu. Potom prestúpila na gymnázium v Košiciach. Bývala u brata Jána Lexmanna a jeho manželky Sidónie. Po maturite mala pracovať na pošte v Košiciach. Svojmu bratovi, pátrovi Mikulášovi sa ale zverila so svojou túžbou, že sa chce zasvätiť Pánu Bohu u sestier dominikánok. Bola prijatá 1. augusta 1935 a po roku oblečená do rehoľného rúcha sv. Dominika. 28. augusta 1937 zložila svoje prvé sľuby do rúk matky predstavenej Augustíny Stuchlej v Olomouci-Řepčíne a prijala rehoľné meno Gabriela. Tu si po roku urobila doplňovaciu maturitu, aby mohla pôsobiť ako učiteľka.
V lete 1938 bola asignovaná do Košíc, kde začala učiť na ľudovej škole. Jej pôsobenie prerušila okupácia Košíc Maďarmi a tak ešte s troma rehoľnými sestrami prišla do Humenného. Tu vyučovala v katolíckej ľudovej škole 5 rokov, potom rok v Petrovanoch okres Prešov na pomocnej škole a po evakuácii znova v Humennom, ale iba nakrátko, lebo Štátna školská správa ju preložila do Sečovskej Polianky. Do práce ale nenastúpila, lebo ochorela. Podrobila sa 6 mesačnému liečeniu v Trenčíne. Prekonala tiež ťažkú operáciu v Prešove, po ktorej sa jej zdravotný stav ešte viac zhoršoval.
Do roku 1949 pôsobila v Petrovanoch a potom do roku 1960 V Mlynskom Seku, t. č. Lipová, kde pomáhala pri kancelárskych prácach. Ďalej pôsobila v Jasove, od roku 1963 v Slovenskej Ľupči a napokon zakotvila v charitnom dome v Dunajskej Lužnej. Jej zdravotný stav s dg. Parkinsonova choroba sa z roka na rok rapídne zhoršoval. Absolvovala častejšie liečebné pobyty v nemocnici, liečila sa aj doma pod lekárskym dohľadom. Až do roku 1988 si mohla sama vybavovať svoju osobnú korešpondenciu. Veľmi dobre ovládala krasopis. Niekoľko rokov potrebovala skoro úplnú osobnú starostlivosť a posledných 5 mesiacov života ostala ležať skoro bez pohnutia. Jej spolusestry ju obetavo ošetrovali, najmä v posledných dňoch, kedy jej telo bolo celé pokryté ranami.
Podľa jej spolusestier bola sestrička Gabriela sangvinisticko-melancholickej povahy. V mladosti bola samý oheň. Ako študentka a učiteľka vedela dobre nacvičiť veselohry, pri ktorých aj sama rada účinkovala.
V Humennom sa so zvláštnou apoštolskou láskou starala o žobrákov a Cigánov. Najprv sa s nimi pomodlila, potom nasledovala krátka katechéza a vzápätí im podarovala niečo pod zub.
Po 60. roku života vystupovala do popredia jej melancholická povaha, lebo veľmi trpela pre svoje telesné nedostatky, ale aj tak sa snažila v spoločnosti prispieť k dobrej nálade veselou, nevinnou anekdotou.
Ako rehoľná sestra vynikala zbožnosťou, ktorá sa z roka na rok prehlbovala a celý deň trávievala v modlitbe. Z izby, kde bývala so sestričkou Gerváziou, zaznievala vrúcna modlitba od ranného vstávania až do večera, okrem času, ktorý trávili v kaplnke v tichom sústredení. A keď už ležala bez pohnutia, predsa pohyby pier prezrádzali, že sa spája s modliacimi sa spolusestrami.
Sestrička Gabrielka zomrela 13. januára 1990, bola pochovaná v Dunajskej Lužnej-Jánošíková za účasti spolusestier aj sestier z iných reholí. Pohrebu sa zúčastnila aj jej sestra Agneška-Brigitka, brat páter Rafael a ostatní príbuzní. Svätú omšu s priliehavou kázňou mal otec Akvinás Gabura, vikár, s koncelebráciou pátra Rafaela.
Z osobných spomienok jej netere Danice Nagyovej r. Lexmann :
Sestričku Gabrielku sme viackrát ako deti navštívili spolu s rodičmi a bratom na hrade v Slovenskej Ľupči, aj v charitnom dome v Dunajskej Lužnej. Bola veľmi drobnej postavy, následkom choroby chodila od pása dolu úplne zohnutá. Podľa spomínania mojich starých rodičov Jána a Sidónie Lexmannových sa jej choroba začala, keď ochorela v mladosti na chrípku. Aj vo vysokých horúčkach musela nastúpiť do práce, neuznali jej, že je chorá. Po prekonaní chrípky jej ostali následky, jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Ani pobyt na hrade v Slovenskej Ľupči jej na zdraví nepridal. Jeho múry boli studené, miestnosti sa v zime nedali vykúriť. Socialistický štát ukrýval rehoľné sestričky pred svetom do studených starých budov, hoci mohli vykonať veľa dobrého pri ošetrovaní starých a chorých ľudí, výchove mládeže. Túto činnosť by boli vykonávali s láskou ako poslanie, ale bolo im v tom bránené.
So sestričkou Gabrielkou som mala bohatú korešpondenciu, kým to ešte bolo v jej fyzických silách. Mala úplne odlišnú povahu, ako jej sestra Brigitka – Agneška, ktorá bola ráznej povahy s racionálnym zmýšľaním. Gabrielka bola skromná, tichá, ale veselá, usmievavá, mala veľmi rada deti, bola k nim milá a láskavá. Rada spomínala na pobyt v Košiciach, keď tu študovala a bývala u mojich starých rodičov. V tom čase už boli na svete jej malí synovci dvojčatá Ján a Ladislav. Medzi nimi bol síce 16 ročný vekový rozdiel, napriek tomu mala k nim vrúcny vzťah. Rada sa s nimi hrávala. Spomínala mi, že v tom čase bola núdza o sladkosti. Keď mali jedno lízatko, podelili sa oň a to tak, že z jednej strany ho olízal Janíčko, z druhej Lacko a nakoniec ona. V škole ešte mala predmet krasopis a ozaj vedela ho s nádherne umeleckým vyzdobovaním písmen aj používať. V tom čase nebolo dostatok náboženskej literatúry, bolo zakázané ju vydávať. Prateta Gabrielka mi vyrobila nádherný pamätník, ktorý opatrujem dodnes. Obsahuje modlitbu Verím v Boha… rozdelenú po častiach s nádhernými ilustráciami kvetov a veršov krasopisne napísanými. Napísala a vyzdobila mi aj knižku milých detských riekaniek.
Na záver v pamätníčku mi napísala aj krátky veršík, ktorý bol jej životným mottom:
Kríž môj svätý, Tvoja spása,
Tvoja radosť v trápení,
kríž Ti pokoj v bôli hlása,
kríž – istota v spasení.
